Trojkrajina

Perúnov boj

Bolo že to plaču a náreku, keď do Slanských vrchov vtrhli hordy divokých Avarov. Neľútostní bojovníci s krivými šabľami sa prihnali na rýchlych koňoch a ničili všetko, čo im stálo v ceste. Pálili polia plné obilia, aby Slovania, ktorí tam žili, nemali čo jesť. Rozháňali aj ich stáda, ktoré sa pokojne pásli na rozľahlých lúkach a nakoniec zaútočili na ich osady. A Slovania, hoc silní a statoční, neboli na taký útok pripravení. Krik a žiaľ sa rozliehali širokými údoliami, zbrane rinčali a šípy svišťali, ale márny bol každý odpor. Avarov prišlo toľko, že sa pred nimi nedalo ubrániť. A tak Slovania zo Slanských vrchov padli do zajatia, aby sa stali avarskými otrokmi.
„Mužov dajte na jednu stranu a ženy s deťmi na druhú!“ prikázal akýsi zlostný šikmooký vládca a prizeral sa na to, ako jeho avarskí bojovníci plnia rozkaz. Skutočne, muži zviazaní hrubými povrazmi po chvíli stáli na jednej strane cesty a ženy s deťmi na druhej.
„Teraz mužov odveďte, aby pomáhali stavať našu pevnosť! A ženy s deťmi, aby poslúžili Izre!“ zakričal šikmooký vládca znova a jeho bojovníci hnali pred sebou všetkých Slovanov na dve strany. Všetkých, až na jedného….

Ako ježko Vasiľ získal čarovnú moc

To bolo ráno! Krásne, nádherné, plné slnka a vtáčieho spevu.  Vánok na oblohe presúval malé obláčiky, spoza ktorých svietili hrejivé lúče, aby usušili posledné kvapky rosy.  Kdesi na lúke medzi steblami trávy, kvietkami a kríkmi, ležal na zemi ježko Vasiľ. Práve sa zobudil, otvoril svoje malé čierne korálové očká a hľadel, kam sa to vlastne zatúlal. Ježko totiž nie je ako iné zvieratá. Občas sa rád prechádza za nocí, keď všetci spia. V taký čas hľadí na nebo plné žiarivých hviezd, tiež na mesiac, no to ostatné vidí len ako čierne obrysy. Čierne stromy, čierne domy, čierne kamene na cestách i čierne siluety hôr. Lenže teraz to bolo iné. Lúka žiarila farbami kvetov, obloha bola modrá, slnko zlaté a tráva zelená. A tie motýle, čo poletovali na okolí! Aké len mali krásne krídla! Ježko si od toľkej nádhery až vzdychol. Chcel sa im prihovoriť, ale motýle sú už také, že prelietajú z kvetu na kvet a nepočkajú na nikoho. Ježko za nimi bežal, preliezal ponad spadnuté konáre, malými nohami otláčal svoje stopy v hline, dvíhal hlavu dohora a volal, nech trochu postoja. Zbytočne.
„Hlúpe motýle!“ vykríkol nakoniec ježko Vasiľ, lebo už bol zlostný.
„Prečo sú hlúpe?“ ozval sa zrazu niečí hlas, no ježko nikoho nevidel.
„Kto to hovorí?“ zakričal ježko len tak do vetra.

O stratenom trolovi

„Počul si o tom, že v lese pri majákoch žije trol? Vraj je strašný! Obrovský a chlpatý, s ručiskami ako lopaty a zuby má dlhé, až mu trčia z úst. V medzerách medzi zubami mu ostali kosti netopierov, ale aj vlkov, líšok a morských orlov. Keď rozpráva, kosti padajú na zem a vŕšia sa na kopy vysoké ako domy,“ povedal v jeden podvečer Eirikov kamarát Geir. Rovnako ako Eirik bol ešte chlapcom, ale nie celkom malým. Ak chcel spočítať na prstoch, koľko má rokov, potreboval už na to obe ruky, ba o chvíľku mu nebudú stačiť ani tie. Bol  hrdý a rád sa vystatoval, že sa ničoho nebojí. Dokonca ani strašidiel. Teraz stál na brehu mora, oblečený len tenkej bielej košeli a poplátaných nohaviciach. Hľadel ponad strechy drevených domov na tri majáky, kam sa už dlho chystal na výlet.
„Odkiaľ vieš, že tam žije trol? A od koho si počul ako vyzerá?“ vyzvedal Eirik, chlapec rovnako malý či veľký,  v rovnakej košeli i nohaviciach, no i s čiapkou po dedovi, v ktorej vyzeral ako generál.