Väčší frajer
Neznášam Šándora. Nikdy som ho nemal rád, i keď on si myslí, že ho milujú všetci. Niekedy do mňa vojde taká zlosť, až by som ho najradšej zdrapil okolo krku a stlačil tak silno, ako to len ide. S pôžitkom by som sledoval, ako by chrapčal, bledol, trepal rukami i nohami a nakoniec padol na zem. Lenže na to nikdy nedôjde. Je vyšší, silnejší a asi i obratnejší ako ja. Rozumnejšie je nedávať mu najavo, čo k nemu cítim. Keby vedel, že sa mi o ňom občas aj sníva… Akoby som ho nemal počas dňa dosť. V tých snoch chodí ako páv, všetkých komanduje, pritom sa usmieva ako taký pajác a dievčatá ho s obdivom obskakujú, tešia sa jeho hlúpym žartom a hádžu naň túžobné pohľady. Na mňa takto nepozrie ani jedna. Keď sa z toho sna zobudím spotený a celý zničený, začne deň. A počas dňa zasa vidím Šándora. Chodí ako páv, opäť všetkých komanduje, vlastne i to ostatné je ako vo sne. No a príde ďalšia noc a opäť sa mi sníva…. Takto by som to mohol hovoriť stále dookola. Ale nebudem, ten kruh je nutné preťať. Už dávno sa na to chystám. Ale ako?
Pastierske šťastie
Jóži si spokojne pretieral oči. Práve sa prebral z pravidelného spánku, ktorý si doprial v lete každý deň hneď po tom, ako do seba nahádzal na obed všetko, čo našiel. Bol rád plnej torbe, chlebu, slaninke i cibuli, hoc viac ocenil, keď mu jeho žena Erži nabalila syr, oškvarky, či langoše. Niekedy len chlieb s lekvárom. Takéto dni nevidel ako najšťastnejšie, no radšej nereptal, lebo veril, že komu Boh nadelil chudobu, tomu niet úniku. Dnes sa však usmieval. Veď človek ku šťastiu nepotrebuje tak veľa. Dobre je mužovi s plným bachorom, a ešte keď je teplo… Ledva otvoril oči, musel hneď prižmúriť; také ostré bolo svetlo. Mraky na blankytnej oblohe získali podobu ovečiek a Jóži mal pocit, že nebeský otec je rovnaký ako on; obaja sa starajú o svoje stádo. Pravda, nebeský otec nepasie mraky, jeho stádo zahŕňa všetko a aj my ľudia sme jeho súčasťou. Tak povedal v kostole pán farár, a čo zaznie z kazateľnice, to predsa musí byť pravda, no nie?
Žobrákova dedina
Od Volovca zavial chladný ranný vietor. V jeseni to tak býva. Nechcelo sa mi ešte otvárať oči; chránený hustým lesom, tam nižšie v závetrí svahu pod Skaliskom, som veterný hvizd skôr len počul. I tak mi však nebolo najteplejšie. Od zeme tiahlo, slnečné lúče nedokázali preraziť pás sivých mrakov a naviac som bol hladný. Je hlúpe budiť sa na zimu a hlad. Myslel som si, že som už na to pripravený, dokonca som sa presviedčal, že čím väčšie útrapy zažijem, tým to bude pre mňa lepšie. Väčšinu života som strávil v horách, spával pod stromami, v jaskyniach, kdekade a pocit, aký sa dostáva človeku, keď líha do mäkkej rozostlanej postele, sa za tie roky z mojich spomienok celkom vytratil. Už som si to ani nevedel predstaviť. Ba ani som nechcel. Nezaslúžim si to. Som žobrák, som starý, som človek, ktorý asi neprežije najbližšiu zimu. Tak mi treba! Naplní sa moja túžba, že strávim život v skromnosti, odriekaní a bez toho, aby som ešte niekedy niekoho sklamal.