Po stopách starých príbehov III.

Koniec medzevského draka

„No, ľudia, ja by som povedal, že pravda leží ukrytá vo víne. Pime teda! Pime, nech sa dozvieme pravdu! Krčmár, dones mi ďalší pohár!“ zahulákal na celú krčmu Helmut, starý kostolník s vypúlenými očami, ktoré sa leskli, akoby mal horúčku. Leskli sa mu vždy, bez ohľadu na to, či bol opitý alebo triezvy. Boli to azda tie najvýraznejšie oči, aké bolo možné nájsť na Grunte, tej jedinej ulici tvoriacej celý Medzev. Nielen uhrančivý pohľad robil Helmuta výnimočným. Tiež samoľúbosť, viera, že on je vždy a všade nositeľom tých najlepších nápadov, i keď tie boli väčšinou naozaj úbohé až sprosté. Aj teraz, keď richtár viedol reč, snažil sa ľuďom pomôcť, hľadal riešenia, Helmut zakričal uprostred tvorivej dišputy to prvé, čo mu prišlo na um.
„Hej, krčmár, počkaj chvíľu!“ zdvihol richtár pravicu, aby znova upútal pozornosť. „Keď sa všetci opijú, o pár dní nás bude zasa o jedného menej. Potom o dvoch, o troch, nakoniec tu neostane nikto. Teraz musíme dať hlavy dokopy, pokúsiť sa čosi vymyslieť.“

Findurkina šachta

Obloha bola zatiahnutá, ale nie celkom. Vyzeralo to i nevyzeralo na dážď. Skôr na búrku, ale len takú krátku, čo osvieži vzduch, aby znovu mohol zavoňať horúcim letom. Cez škáry pomedzi oblaky svietili slnečné lúče, lámali sa na oknách Ondrejovho domu a vytvárali akési zvláštne mäkké svetlo. Ondrej sedel v kuchyni na lavici, na nohách do leskla vypucované čižmy, ba ku bielej košeli si obliekol aj čierny kabát baníckej uniformy s gombíkmi, čo sa blyšťali, akoby boli zo zlata. Ukazovákom si pokojne hladil fúzy – to bol prejav jeho najväčšej spokojnosti a sledoval Findurku, ako sa zvŕta okolo pece. Miloval tieto chvíle, keď na ňu mohol nerušene hľadieť. Mladá a krehká Findurka práve preniesla hrniec s polievkou do komory, navarila jej viac ako stihli zjesť na obed. Bude na zajtra i pozajtra. Kuracie kosti už predtým hodila psovi, zo zemiakov neostal ani omastok, lebo aj ten Ondro vytrel z taniera chlebom. Dala sa teda umývať riad. Horúcu vodu preliala do lavóra a vzala prvý tanier. Ako sa pritom nahla, Ondro k nej pristúpil zozadu a nežne ju objal.
„Dôjdu hostia, čo si pomyslia, ak nestihnem upratať?“ usmiala sa a Ondro jej šepkal do ucha: „Viem, viem, len som dokázal odolať.“

Zánik hradu na Hrádku

„Pán kráľ, pán kráľ, zle je!“ vstúpil do veľkej drevenej siene radca a pokľakol na koleno, ako sa pred vladárom patrí. Z opätkov čižiem mu na zem stekalo riedke blato, pretože len pred chvíľkou bežal premočeným nádvorím a dychčal ako zachrípnutý pes.
„Vždy bolo zle. Raz niekto prepadne furmanov, potom z hradnej studne vytiahne slúžka utopenú krysu a polovicu vojska obsypú hnisavé vyrážky. Inokedy búrky a ľadovec pobijú celú úrodu sedliakom, takže pytliaci vykántria polovicu zveriny v mojich lesoch. Kedy si mi prišiel povedať niečo dobré? Nikdy! Lebo keby bolo všetko v poriadku, tak ťa nepotrebujem.“
Radca stále kľačal so sklonenou hlavou a hľadel do zeme, zatiaľ čo si kráľ nervózne stružlikal kúsok dreva na triesku, aby si po raňajkách vyčistil škáry medzi zubami.
„Hovor!“
„Pán kráľ, vaša dcéra opäť nejedla. Všetko ostalo nedotknuté, rovnako tak i včera, ba nejedla ani predvčerom… Vlastne už neje celý týždeň.“
„Je chorá?“
„Zdravému človeku chutí. Možno naozaj ochorela. Neviem.“
„Nevieš mi dať radu, čo urobiť?“ zaškľabil sa kráľ a konečne ukončil svoje dielo, takže si drevenú triesku vložil do úst a dal sa vyťahovať zvyšky jeleniny.