Hačavská škola života
Otec to dobre vedel. Nepovedal mi to síce nikdy priamo, ba ani nenaznačil, ale teraz mi je nad všetko jasné, že bol presvedčený o zbytočnosti školy a strácaní najkrajších rokov detstva učením sa množstva vecí, ktoré nebudem v živote potrebovať. Rob tak, aby si nebanoval – to bola jeho jediná rada, ktorú mi dal, nech už som sa ho pýtal na čokoľvek. Vždy som si myslel, že to hovorí bez rozmyslu, ba že vlastne ani nepočúva čo vravím, len rovno, akoby mávnutím ruky, povie svoju večne platnú múdrosť. Rob tak, aby si nebanoval… Ba teraz si už myslím, že aj pre neho samotného to bol počiatok i koniec všetkého, čo dokázalo ovplyvniť jeho konanie. Zákony? Kto by si ich všetky prečítal a rozumel im? A ak by tak urobil, ak by ich pochopil a vedel sa vyznať v tom nekonečnom bludisku paragrafov, nariadení a príkazov, mal by sa nimi riadiť, ak mu zdravý rozum vraví voľačo iné? Mali sme radšej hladovať, než by otec pašoval? Nie, radšej pašoval, než by sme hladovali.
Oddelení
Dobre si pamätám, ako sme si s Jánošom premeriavali Róžu. Stáli sme v kostole počas omše, tak ako stoja všetci starší chlapci a mladí muži. Vzadu a pohromade, zatiaľ čo dievčatá a deti boli pred nami. Pohľadom som nezablúdil k farárovi a miništrantom ani náhodou. Hľadeli som, teda ja a Jánoš sme hľadeli na Róžin chrbát, zadok i lýtka. Najmä keď sa spievalo. Ona bola totiž taká, že keď sa chrámom niesla i tá najzádumčivejšia či najsmutnejšia pieseň, pri speve sa vrtela, akoby práve cigáni vyhrávali čardáš a nôžky sa jej div neroztancovali. Zatiaľ čo všetci nábožne spievali svoje aleluja so strnulými pohľadmi upretými na kríž, ona sa pritom podivne rytmicky knísala z piet na špičky, a to tak rýchlo až jej pritom podskakoval jej dlhý plavý vrkoč. Vedel som si dobre predstaviť, ako by vyzerala, keby som na ňu hľadel spredu. Ako špúli pery, ako sa nadychuje skôr, než začne spievať ďalšiu slohu. Ako živo hľadí očami na všetkých naokolo, ako sa rozťahujú jej pery do úsmevu, ako naťahuje svoj dlhý biely krk; to všetko až do posledného detailu sa vynáralo kdesi v mojom vnútornom zraku.
Žumpárova skúška
Zomrel žumpár. Cigán Joži, čo v Jasove požíval výnimočnú úctu všetkých mužov i žien, pretože jeho práca, hoc ako nikomu nevoňala, bola veľmi potrebná. Joži bol vlastne výnimočný. Na rozdiel od iných cigánov nemusel búšiť vo vyhni do žeravého železa, aby sa uživil. Zatiaľ čo ostatní z jeho osady pracovali najmä ako kováči, alebo vyrábali hlinené váľky na stavbu domov, či pomáhali gazdom na poli, on chodil v dedine z dvora do dvora s vedrom a lopatou. Každý dom mal drevenú latrínu, ako on zvykol hovoriť, budár. A jama pod tou doskou s dierou na zadok, z ktorej vždy a každý vstával s pocitom úľavy, sa časom naplnila až po vrch. Kto uznal, že je načim latrínu vyčistiť, nečakal, či Joži pôjde okolo, ale zašiel rovno k nemu. Pán – nepán, taký človek s úctou zložil pred cigánom klobúk a zdvorilo poprosil, či by mu nedal žumpu do poriadku a jej obsah nezakopal niekam za záhradou. Nikto to nechcel robiť sám, aj keď boli horšie roky a ľudia mali peňazí pomenej, na žumpárovi nešetrili.